Prvý let mojej mamy ju takmer vydesil k smrti. Myslím, že z toho doteraz tajne viní Pata Rileyho. Bolo to jeden deň po drafte NBA v roku 2002 a my sme boli deväť kilometrov vo vzduchu, asi niekde medzi Wisconsinom a Floridou. Miami Heat ma práve draftovali a pat Riley poslal súkromné tímové lietadlo. Ak zavriem oči, stále si predstavujem moju mamu Mattie v pohodlnom sedadle, pozerajúc sa na mňa a z okna. Bola to kombinácia obrovskej hrdosti a absolútneho teroru.

„Celé lietadlo je naše?!“ hovorila. Nemohla tomu uveriť. Bola tam iba naša rodina – ja, moja mama, moja snúbenica, môj brat a dvaja predstavitelia Miami Heat. Taktiež ma to zarazilo, ale snažil som sa byť v pohode. Sadol som si a snažil som sa dýchať nosom. Predstaviteľ klubu ukázal mne a môjmu bratovi, kde sedával Alonzo Mourning a LaPhonso Ellis, keď bol tím na cestách. Celé sa mi to nezdalo skutočné. „Toto nie je normálne,“ povedal som mame.

Stále som si hovoril „Musíš sa správať ako člen Miami Heat“. Pravdepodobne som nikoho neklamal. Mám na mysli, že za univerzitu UConn sme lietali, ale nikdy prvou triedou alebo niečím podobným. A toto lietadlo? Toto bolo viac než prvá trieda. Toto bola trieda Pata Rileyho. V mojej hlave som si hovoril – Si v poriadku, práve to dokazuješ, si frajer, správaj sa tak, ako nikdy predtým.

Keď nad tým teraz premýšľam, je to celé smiešne a zábavné. Snažil som sa držať očakávania mojej matky pod kontrolou, ale pravdou je, že som bol taktiež vydesený. Pred 16 rokmi som pristál v Miami a začal NBA kariéru. Ak by ste mi povedali, že si zahrám za deväť tímov počas jeden a pol dekády, zatváril by som sa tak ako moja mama v deň toho letu – neopísateľne.

Ale nakoniec som tu. Bola to skvelá jazda a skutočne požehnanie, ibaže všetko sa končí, aj dobré veci. Dnes odchádzam z NBA. Viete, rozmýšľal som o tom, že napíšem list svojmu mladšiemu ja, ale potom som sa rozpamätal. Nieeee, 12-ročný Caron Butler by nepočúval tieto s***y. Bolo by jedno, že som pricestoval z budúcnosti iba preto, aby som mu dal list. Hodil by ho do koša bez prečítania, pretože by zistil, že v obálke nie sú žiadne peniaze. Následne by si urobil žarty z mojej plechavej hlavy a povedal mi, že som starý.



Chcem vám povedať o niektorých ľuďoch, vďaka ktorým sa stala moja NBA kariéra skutočnosťou.

Začína to Patom Rileym. Vyrástol som v Racine, Wisconsine a to bolo všetko, čo som 18 rokov poznal. V živote som tento štát neopustil. Počul som o Chicagu, videl som niečo o tom, ako ľudia lietajú na pláže v Miami. Lenže, okrem dvoch rokov v Connecticute, Racine bola moja jediná realita. Veľké mestá boli vo filmoch a v televízii.

Potom som bol z ničoho nič na telefóne s Patom Rileym. Od prvého momentu, keď som položil telefón po našom prvom rozhovore, do toho, keď som vstúpil na pôdu Miami Heat, bolo to niečo ako mimoriadna skúsenosť. Cítil som, že som to skutočne dokázal, akoby som sa mal stať niekým, viete, čo mám na mysli? Bol som najšťastnejší muž na planéte. Chcel som urobiť moju rodinu hrdou, takisto Racine. Bol som pripravený podriadiť sa basketbalu tak dlho, ako mi moje telo dovolí. Pat Riley sa chystal ukázať mi, že som zatiaľ nevedel ani h***o.

Keď som v prvý deň vstúpil do telocvične na Miami, nečakala ma žiadna party. Nebol som v klube na South Beach s cigaretami a týmito vecami. „Tvoje miesto v šatni je tu. Ak prídeš na tréning o hodinu skôr, tak meškáš. Mal by si začať pracovať zajtra ráno. A, ešte raz, aké je tvoje meno?“

To boli slová, ktoré som počul po príchode, vlny Heat. Išlo o neskutočný prechod – súkromné lietadlo, limuzína, cestovanie po uliciach v úplne novom meste s rodinou, každý bol na mňa hrdý; a potom sme začali trénovať...pretože tu ste videli druhú stránku Pata Rileyho. To sú tie s****y, ktoré mu vyhrali tie prstene. Ide prakticky o to, ako keby vám Pat hovoril: „Daj sa okamžite do práce alebo sa nedostaneš do tímu.“

Mal som šťastie, že už vtedy som si v živote prešiel mnohými vecami. Reputácia Miami vďaka nočnému životu by mohla mnohých mladých chlapcov vykoľajiť, ale mňa to nikdy neznepokojovalo. Moje prvé dieťa som mal v 14 rokoch. Počas tínedžerských rokov som bol zatknutý viac ako tucetkrát. Vo veku 16 rokov som bol uväznený po tom, ako našla polícia v mojej skrinke pištoľ a drogy. V jednej chvíli som stratil takmer všetko, stratil som mnoho ľudí z okolia v skorom veku. Nezdalo sa, že by to boli dobré časy. Basketbal sa stal niečím, čo som si chránil za každých okolností. Dostal som sa príliš ďaleko na to, aby ma niečo rozrušilo.

Stále som bol mladý, mal som správne nastavenú myseľ, ale netušil som, ako pracovať. Prvé mesiace boli zásadné vo formovaní mojej kariéry. Nedokážem to povedať dostatočne – Miami Heat sú dôvodom, prečo som bol schopný vydržať v NBA tak dlho. Prišiel som so solídnym nastavením mysle, s túžbou, chcením, nazvite si to akokoľvek. Hranie za Miami – Pata Rileyho a Stana Van Gundy – to bola kultúra o tvrdej práci, ktorá ma dostala. Naučili ma správne spôsoby tréningu, prípravy na zápas, všetky malé veci, na ktorých záležalo. Tieto záležitosti sa strácajú, keď vidíte každú noc NBA hráčov na TNT.



Chvalabohu som si rýchlo uvedomil, že talent nie je v NBA tak dôležitý, ako by ste si mysleli. Talent je dôležitý, ale začal som sa učiť, že ak dáte každý zápas zo seba všetko, ak sa každý zápas snažíte o absolútne vyčerpanie, tak vždy budete mať šancu vyhrávať, a to aj vtedy, ak je súper talentovanejší. Zápasy vyhráva drina. Je mýtom, že drina nie je na najvyššom leveli dôležitá.

Kouč Riley ma naučil veci z rôznych pohľadov. Jednu vec, na ktorú nikdy nezabudnem, sú poznámky nechané v mojej šatni. Niekedy som ich našiel pred tréningom. Občas to bola poznámka k špecifickej akcii alebo veci, na ktorej som potreboval zapracovať, ale niekedy aj motivačný citát. Poznámky nikdy neboli viac než jedna či dve vety, ale zakaždým mali na mňa tak ohromný efekt. Bola to akoby komunikácia s krstným otcom basketbalu. Akoby sme mali vlastný jazyk. Cítil som, že každá Rileyho poznámka zo mňa urobila lepšieho hráča.

Roky neskôr v Oklahome City som začal nechávať takéto poznámky Kevinovi Durantovi. KD bol pre mňa ako malý brat. Bol som šokovaný a vďačný, keď mi poďakoval v jeho MVP prejave, ale v mojej mysli to znamenalo iba posunutie toho, čo som sa naučil od Pata Rileyho, ktorý ma naučil všetko, čo viem.

Rozhodne som tak bol ranený, keď som sa dozvedel o výmene do Los Angeles. Myslel som si, že s Patom som mal špeciálny druh basketbalovej väzby. Lenže, aj ja by som sám seba vymenil za Shaqa, Ak sa môžete pozrieť do zrkadla a povedať, že ste pre tím prínosnejší ako Shaq, potom neviem, čo vám mám povedať. Máte problém so svojím egom.

Trápenie netrvalo dlho, Je to niečo, čo prichádza s rastom v lige. Ako som povedal, zvykol som si byť na jednom mieste celý život, tak som očakával, že v Miami budem celú kariéru. Prvé roky s menami ako Dwyane Wade, Brian Grant, Eddie Jones, Alonzo Mourning boli neuveriteľnou skúškou učenia. Vždy si budem pamätať zábavu pri hraní s týmito chlapcami. Ale toto je život. Počas pár dní som išiel zo South Beach do LA. Od D-Wadea ku Kobemu. Wade je jeden z mojich najlepších kamarátov, ale pre kohokoľvek je ťažké sťažovať sa, keď sa môžete pretekať s Kobem. Týždeň po výmene som nerozumel, prečo som bol najskôr taký sklamaný.



V LA som bol iba rok, vymenili ma do Washingtonu. Je zaujímavé, že druhá výmena ma nebolela. Pochopil som, že to bolo iba dobré basketbalové rozhodnutie. Wizards mali mladú skupinu talentovaných hráčov a ja som sa tešil na možnosť zahrať si tam. Wizard som bol nasledujúcich šesť rokov, člen all-star tímu a zažil som niektoré najkrajšie momenty života. Hral som s Antawnom Jamisonom, Brendanom Haywoodom a s dieťaťom zvaným Gilbert Arenas, ktorý si išiel svoje. Vždy si budem pamätať, ako ľudia v DC milovali tento tím. LA a Miami boli skvelé mestá na hranie, ale Washington je miesto, kde som strávil majoritu svojej kariéry a budem ho považovať za môj druhý basketbalový domov.

Výmeny mi pomohli pochopiť obchodnú stránku basketbalu. Nech som prišiel kdekoľvek, pokúšal som sa byť príkladom v tréningu, ako som sa naučil v Miami – vždy byť v telocvični, byť lepší, robiť malé veci. V každom tíme, za ktorý som hral, som si našiel priateľov. Keď ste dennodenne so skupinou chlapcov, vždy sú tu cestičky na spojenie, ak ste im otvorení.

Pre moju rodinu to nebolo ťažké. Hral som za deväť tímov, raz sme sa presťahovali do Phoenixu na 30 dní. Moja manželka Andrea musela veľa obetovať iba kvôli sťahovaniu. Moje deti boli v škôlke vždy nové. Moja matka bola na mňa vždy hrdá. Mohol som dať jeden kôš a ona by bola rozhorčená z toho, že som nebol hráčom zápasu. (Ďakujem, mami)

Moja rodina obetovala mnoho, a tak som mohol mať kariéru. Toto neberiem ľahkovážne. Som však tiež veľmi šťastný a požehnaný, že tu môžem byť živý. Nie je to ďaleko od zázraku. Keď to hovorím, skutočne vravím o živote a smrti. Nedávno som navštívil pohreb v Racine. Bol to 26-ročný obyvateľ tohto mesta, ktorý bol zastrelený políciou, pretože pred nimi utekal. Nepoznal som ho osobne, ale istým spôsobom áno. Ja a moji priatelia, ktorí prišli do Racine, sme si povedali, že sa to mohlo stať nám. Poznám veľa ľudí, ktorí uviazli v zlom životnom štýle, bol som na mnohých pohreboch. V istom bode života vám ľudia povedia, že ste to dokázali. Vy si poviete to isté, ale nie je to ľahké. Vraciam sa stále späť a vždy sa budem.

Je pre mňa dôležité, že tieto deti z Racine a miest ako toto, vidia, že som ako oni. Som z rovnakého miesta a tiež som bol dieťaťom. Robil som hlúposti, ale poučil som sa. Nebolo ľahké prijať tieto lekcie a verte, že to trvalo dlhšie než si moja mama predstavovala, ale nakoniec som sa naučil. Akonáhle som mal sen, nevzdal som sa ho. Nechcel som sklamať ľudí, ktorí vo mňa verili. No a bol som šťastný, že som ich mal tak veľa.



Na záver chcem poďakovať niekoľkým ľuďom. Môže sa to zdať ako dlhý list, ale nemôžete očakávať, že chlapec, ktorý bol v lige tak dlho, bude mať krátky zoznam ľudí na poďakovanie. Ospravedlňujem vopred tým nevedomky opomenutým. Predtým, ako som hral prvý zápas v NBA, moja manželka povedala, že kdekoľvek ma basketbal zavedie, moja rodina pôjde so mnou tiež. Vždy toto slovo dodržala a v živote si necením nič viac ako ju. Vždy bude pre mňa tou najúžasnejšou vecou, ktorá sa mi stala.

Keď premýšľam o mojej kariére, myslím na BJ Evansa, Roba Wilsona, Tima Donovana, Andyho Elisberga, Jaya Sabola, Marjiea Katesa, Shivania Desaia, Tima Grovera a zvyšok rodiny Arisonovcov. Myslím aj na rodinu Bussovcov v Los Angeles. Mitch Kupchak. Magic Johnson. Alison Bogli. Eugenia Chow.

Vo Washingtone: Ernie Grunfeld, Milt Newton, Tommy Amaker, Sashia Jones, Candace, Susan O'Malleyová. V Dallase Mark Cuban a Rick Carlisle. Môj tím Clippers – Blake Griffin, DeAndre Jordan, CP3 – vy, chlapci, ste mi dali nový život, keď som sa vrátil do LA po ročnom zranení. Matt Barnes, Lamar Odom, Chauncey Billups, môj idol Grant Hill. Nikdy som si nepredstavoval, že raz budem schopný zdieľať scénu s niekým ako ty.

Milwaukee. Vždy bolo mojím snom hrať za Bucks. John Hammond a Senator Kohl to zabezpečili. Úprimne, každý v Milwaukee. Nie je nič ako hranie vo vašom domácom štáte. Ďakujem všetkým za to, že boli časťou tejto skúsenosti.



Oklahoma – Sam Presti, KD, Russell Westbrook. Detroit – Tom Gores. Bolo skvelé spojiť sa so Stanom Van Gundym a hrať s mojimi bratmi Andre Drummondom, Reggiem Jacksonom a KCP. Vlade Divac – zavolal mi, keď som bol na gauči v 2016 mysliac si, že moja kariéra sa skončila a napokon som odohral rok s Rajonom Rondon a Boogiem Cousinsom v Sacramente.

Tento chlapec musí mať svoju osobitnú čiaru: Môj brat navždy Rasual Butler, ktorý nedávno zomrel. Vždy si budem pamätať, ako sme naraz vstupovali do ligy. Ras hral rovnako ako ja za mnoho tímov a mal všetky tie maličké veci, ktoré si na človeku cením, nielen ako basketbalista. Tvrdá práca, profesionalita, pozitivita, športový prístup. Bol spoluhráč spoluhráčov. NBA rodina pocíti tvoju stratu, chlapče.

A fanúšikovia – nikdy nebudete vedieť, akú zábavu ste mi zabezpečili. Ďakujem. Dúfam, že keď máte na mysli meno Caron Butler, tak si zapamätáte, ako veľmi som miloval hru. Dúfam, že máte obrázok chlapca, ktorý dal všetko, čo mal – fyzicky i psychicky. Viem, že je to klišé, ale toto bolo pre mňa viac než hra. Basketbal ma zachránil od veľmi ponurej budúcnosti.

Stále myslím na môj prvý let v roku 2002 – nie preto, lebo bol drahý či extravagantný alebo preto, že som bol prvýkrát na pláži. Vtedy som mal prvý pocit, že niekam skutočne idem. Hrať v NBA bolo snom. Strávil som 16 rokov so všetkými týmito skvelými spoluhráčmi a trénermi. Bolo to lepšie než som si dokázal kedy predstaviť. Môžem končiť kariéru, ale zostanem blízko. Budem v blízkosti v takej alebo onakej forme.

Chcem vám dať na známosť, že som prežil najlepší čas svojho života a vy ste mi to umožnili.

Článok pochádza z portálu The Players' Tribune a je z pera Carona Butlera, hráča, ktorý nedávno oznámil odchod do basketbalového dôchodku.